*** navigácia v Smútku

Smútok je tajomný tvor. Nepozorovane číha v temných zákutiach našich sŕdc, len aby sme ju rozpútali najjednoduchšími provokáciami, keď si počúvame pieseň, pozeráme sa na obrázok, pozeráme film, mysľou nám prebleskne krátka myšlienka alebo spomienka, ktorá nám pripomenie našu stratu. Zrazu sa dnu vyvalí prúd sĺz a bez ohlásenia sa vyvalí von. V úžase sa pýtame, odkiaľ to prišlo? Myslel som, že som skončil so smútením. Keď máme pocit, že sme smútili, čo sa dalo, je toho ešte viac. Proces smútku nemá žiadny rým ani dôvod. U každého človeka je to iné. Čo zostáva rovnaké, je naša voľba, ako sa ním budeme pohybovať. Môžeme vyjadriť svoj smútok, a tak mu dovoliť, aby otvoril naše srdcia a oslobodil nás naplno žiť. Alebo v strachu, že zažijeme ďalšiu stratu, môžeme zavrieť srdce a skryť sa pred životom. Teraz sme nielen stratili niekoho, koho milujeme, ale zomreli sme vo vnútri. Naša tvorivá životná energia je vysávaná do sucha, čo spôsobuje, že sa cítime úzkostlivo, depresívne, unavene a nenaplnene. Putovaním cez deň sa pýtame, aký je zmysel života? Smútok bol stálym spoločníkom na mojej ceste, odkedy som bola mladé dievča. Pamätám si, že keď som mal desať rokov, plakal som v noci sám v posteli nad stratou môjho psieho miláčika Cinder, ktorého som považoval za svojho najlepšieho priateľa, a potom krátko nato, keď sa môj otec odsťahoval a moji rodičia sa rozviedli. Sprevádzalo ma, keď môjmu bratovi Kyleovi ako bábätku diagnostikovali cystickú fibrózu a zomrel o pätnásť rokov neskôr a potom o tri roky neskôr, keď môj otec nečakane zomrel na rakovinu. Ako som prečkal každú búrku, stal som sa silnejším. Už sa nebojím smútku, moje srdce sa otvorilo a ja môžem spolu so svojím smútkom prežívať aj radosť zo života. Chce to odvahu, aby sme mali srdcia otvorené a uznali svoj smútok. Keď je poctený a nechá sa prúdiť, môže sa rýchlo pohybovať, ako blesková búrka v lete, ktorá rozžiari oblohu a zmáča krajinu. V priebehu niekoľkých minút sa objaví dúha, keď slnko dáva najavo svoju prítomnosť. Keď plačeme a uvoľňujeme svoj smútok, naše slzy sa stávajú alchymistickým činiteľom, ktorý mení náš smútok na radosť. Uvedomujeme si, že by sme v prvom rade neboli smutní, keby nebolo lásky, ktorú sme tak hlboko cítili ku komu smútime. Pozývame svoj smútok von z temnoty a nechávame ho prúdiť, dávame mu priestor nielen cez naše slzy, ale naše tvorivé snaženie. Keď môj brat zomrel, moja nevlastná mama sa ponorila do výroby keramiky a sklenených šperkov. Viac som sa venoval písaniu. Keď vyjadrujeme svoj smútok, smrť, ktorú smútime, sa premení na nový život. Toto je alchymistický proces. Stávame sa činiteľmi transformácie a v procese sme transformovaní. Cítime sa vo vnútri nažive, naša vitálna energia sa obnovuje a my sa vraciame k životu plnému zmyslu a radosti. Smrť nie je najväčšia strata v živote. Najväčšou stratou je to, čo v nás zomiera, kým žijeme.

- Citáty Normana Cousinsa